Auracast dorazil do Opery v Sydney v živej ukážke – pohľad nepočujúceho diváka
Autor: Liam O’Dell, liamodell.com
Opera v Sydney tento týždeň oslávila, že sa stala prvým významným kultúrnym objektom na svete, ktorý nasadil technológiu Auracast, a to prostredníctvom živého hudobného vystúpenia. Bol som medzi divákmi – a toto je môj úprimný názor.
Na úvod je pravdepodobne užitočné vysvetliť, čo je Auracast, pre tých, ktorí túto funkciu Bluetooth Low Energy Audio ešte nepoznajú.
Kým väčšina z nás pozná štandardné párovanie „jeden na jedného“ medzi zdrojom zvuku (napríklad iPhone s hudobnou knižnicou) a výstupným zariadením (slúchadlá do uší, načúvacie prístroje alebo klasické slúchadlá), Auracast umožňuje viac súčasných pripojení k jednému zdroju zvuku.
Všetky tri spomínané výstupné zariadenia sa tak môžu naladiť na ten istý prenos a zároveň si individuálne prispôsobiť posluchový zážitok. Keď som sedel v Divadelnom sále budovy (na pozvanie spoločnosti GN, aby bolo jasné a v záujme transparentnosti), mohol som okolo seba vidieť, že ľudia využívajú aj slúchadlá, aj načúvacie prístroje.
V mojom prípade som koncom minulého roka veľmi láskavo dostal načúvacie prístroje ReSound Nexia od dánskeho výrobcu GN, ktoré sú „pripravené na budúcnosť“ s ohľadom na nevyhnutné rozšírenie Auracastu. Po aktualizácii firmvéru na poslednú chvíľu – ktorá vyriešila technický problém s pripojením k vysielaniu Auracast (ešte raz ďakujem technikom na mieste za pomoc) – som sa mohol okamžite pripojiť k streamu dostupnému v tomto konkrétnom sále.
A len pre upresnenie: som si plne vedomý toho, že písaný opis sluchového zážitku má svoje limity. Napriek tomu som kolegom a ďalším účastníkom zdieľal niekoľko konkrétnych postrehov, keď sa ma – celkom pochopiteľne – pýtali na môj dojem zo samotného zážitku a zo živého vystúpenia speváčky Dannielle Cartisano a sláčikového súboru Celeste Strings. (Malá odbočka od technických poznámok: bol to krásny mix klasických aj moderných skladieb – od „Birds of a Feather“ od Billie Eilish až po „Fly Me To The Moon“ Franka Sinatru.)
Hlavný záver, ktorý som ostatným zdôrazňoval – a rozhodne to nebola kritika technológie, skôr naopak – bol ten, že posluch pôsobil prirodzene. Počas približne tridsaťminútového vystúpenia nastal moment, keď sa posluch stal oveľa uvoľnenejším a známejším zážitkom, podobne ako keď počúvate playlisty na Spotify, ktoré poznáte už roky naspamäť.
Teraz, keď o tom píšem, si uvedomujem, aký oveľa pasívnejší bol môj vzťah k hudbe v porovnaní s aktívnym (a vyčerpávajúcim) počúvaním, pri ktorom musím venovať značné množstvo mentálnej energie rozpoznávaniu alebo „dolovaniu“ jednotlivých detailov.
Zároveň je však trochu zvláštne opisovať tento zážitok ako „prirodzený“ alebo „nenútený“, pretože to naznačuje, že nie je veľký rozdiel medzi počúvaním živého vystúpenia pomocou načúvacích prístrojov – prípadne s mikrofónnym ozvučením sály – a počúvaním cez Auracast. Pritom by predsa rozdiel existovať mal. Celá ukážka sa konala na podujatí s názvom „Hear the Future“ (Počuj budúcnosť) – rozdiel tam predsa musí byť!
Tým sa dostávam k druhému bodu, ktorý sa týka skôr technických aspektov než pocitov.
Dúfam, že čitatelia pochopia, čo mám na mysli, keď hovorím o určitej „rozmazanosti“ zvuku pri počúvaní zosilneného audia z mikrofónov. Nie som zvukový inžinier, ale mám pocit, že k tomu dochádza vo chvíli, keď sa zvuk mieša s akustikou daného priestoru. Táto „rozmazanosť“ je pri pripojení k vysielaniu Auracast úplne odstránená.
Navyše som pri indukčných slučkách typu „stetoskop“ často zažíval efekt „dvojitého počúvania“ – teda že zvuk počujete jednak prostredníctvom zariadenia, jednak prostredníctvom zvyškového sluchu. Vďaka možnosti prispôsobenia posluchu pri Auracaste je však možné zvuky okolia potlačiť natoľko, že informácie prijímate len raz.
Dokonca som si zložil načúvacie prístroje a odpojil sa od vysielania Auracast, aby som mohol porovnať počúvanie v troch rôznych nastaveniach. Bez načúvacích prístrojov (ako už bolo povedané, mám určitý zvyškový sluch) pôsobí zvukový obraz široko a je výrazne ovplyvnený akustikou priestoru. So zapnutými načúvacími prístrojmi sa pozornosť viac sústreďuje na samotné vystúpenie, ale objavuje sa spomenutá „rozmazanosť“. Auracast naopak pôsobí, akoby sme dostávali signál priamo z mikrofónov na pódiu, s pôsobivo jasným rozlíšením jednotlivých nástrojov, ktoré spolu tvoria hudbu.
A celkom výstižne: Auracast vo vás vyvoláva pocit väčšej blízkosti k zvuku. Ak sa kultúrne inštitúcie snažia prostredníctvom svojich programov vytvárať intímnejšie spojenie s publikom, potom dáva jeho zavedenie v čo najväčšom počte inštitúcií úplný zmysel.
Autor: Liam O’Dell, dňa 20. marca 2025
Zdroj: https://liamodell.com/2025/03/20/auracast-sydney-opera-house-deaf-hearing-aids-technology-bluetooth/
Zobrazit příspěvek na Instagramu